Hurááá do Vietnamu! … takto by som sa určite tešila, keby mi Adam tri dni pred odletom neoznámil, že moje víza nie sú platné v období, keď tam ideme. Do žiadosti som totiž zadala mesiac november namiesto októbra. No tak znova… Vietnamský imigračný úrad sľubuje vybavenie žiadosti do troch dní, to bude natesno. Večer pred odletom ma ešte pár kamarátov vydesilo, že víza kontrolujú už na letisku v Prahe a nemusia ma nikam pustiť…a to by som nerada zažila znova.

Ráno v deň odletu som ako zázrakom víza dostala a hurááá do Vietnamu sa skutočne konalo.

Let do Ho Chi Minh City sme si vybrali so spoločnosťou Aeroflot s jedným prestupom v Moskve.  Let o trochu dlhší než dve hodiny na letisko Sheremetyevo bol pohodlný, leteli sme pomerne novým lietadlom Airbus A320 a dokonca sme dostali aj svačinku.

V Moskve sme mali 5 hodín na prestup. Už dopredu sme boli upozornení, že v Moskve sú potrebné minimálne 3 hodinky na prestup. V skutočnosti sme boli vybavení asi za 20 minút a zvyšok si už len tak lebedili (čítaj nudili sa na nepohodlnej lavičke).

Ruské letisko sa postupne zmenilo na ázijské, ako sme sa približovali k našej gate. Pred nástupom  k nám z ničoho nič pribehla nejaká pani Vietnamka a začala usilovne vysvetľovať rukami a nohami, že má ťažký kufor. Vydedukovala som z toho, že chce pomôcť naložiť kufor, pretože nevládze. Na čo sme samozrejem obaja súhlasne prikývli.  Dedukcia bola samozrejme zlá… pani Vietnamka totižto niekam zdrhla a kufor nám nechala. Ako sme si všimli, mnoho Aziatov sa snažilo prepašovať svoje nadrozmerné kufry na palubu lietadla, ktoré Ruská aerolinka odmietala. Adam teda pani našiel a šarmantne ju odmietol. Dnes sme ostali bez dobrého skutka…

Do Ho Chi Minh City nás ešte čakalo 10 hodín letu, tentokrát už bol menej pohodový – lietadlo bolo staršie a sedačky príliš blízko pri sebe, takže sme si veľmi neoddýchli. Ráno sme konečne pristáli a privítal nás horúci a vlhký  vzduch. Ale o tom čoskoro…